| ||||||||||||||
 |
Varlam Šalamov (1907–1982) Ruský prozaik a básník. V době studia práv na Moskevské univerzitě se aktivně účastnil událostí v letech 1927–1929 na straně opozice a r. 1929 byl zatčen v ilegální tiskárně Moskevské univerzity. Po samovazbě byl odsouzen ke třem letům vězení v koncentračních táborech a po jejich odpykání byl odsouzen ještě k vyhnanství na Severním Uralu. V r. 1931 propuštěn. Poté působil jako novinář a spisovatel. Po opětovném zatčení r. 1937 byl jako „nepřítel lidu“ odsouzen k pěti letům vězení v koncentračním táboře na Kolymě. V různých koncentračních táborech a věznicích (Magadan – tady začal psát Kolymské povídky – Uhelná Arkala, Dželgala aj.) však strávil celkem 17 let. Propuštěn byl až v r. 1951, ale i v dalších letech musel zůstat ve vyhnanství na Kolymě a působil jako felčar v Jakutsku. Plně rehabilitován byl r. 1956. 1979 je umístěn do útulku pro umělce, umírá v ústavu pro choromyslné. Sbírky jeho básní ze 60. a 70. let svědčí o básníkovi filosofické reflexe, navazujícím na tradici Baratynského, Feta, Ťutčeva, Bloka a Pasternaka. (Verše psané v koncentračních táborech se zachovaly díky Borisi Pasternakovi, kterému je V. Š. posílal.) Kolymské povídky (1956–1973, rusky 1989, česky výbor 1995) jsou vícesvazkový cyklus krátkých próz, skic a vzpomínek v lakonickém stylu, zobrazujícím krutosti lágrového pekla. Osobitý typ vězeňské prózy, který vznikl zkřížením autobiografického svědectví a literární tradice „sedmi kruhů“ Dantova (1265–1321) Pekla (Božská komedie /La Divina commedia/, 1307–1321). V pozůstalosti V. Š. byl r. 1990 objeven soubor skic a povídek Šoková terapie a teoretické úvahy o verši. [Podle: A. Tarkovskij: Krása je symbolem pravdy. Camera obscura, Příbram 2005, s. 93.] Ačkoli se životní či tvůrčí osudy Andreje Tarkovského a Varlama Šalamova nikdy neprotnuly, má text o tomto ruském básníkovi a prozaikovi na Nostalghia.cz své místo. 13. ledna 1986 si totiž Andrej Tarkovskij do svého deníku poznamenal: „V noci mi bylo strašně špatně a potom jsem nadával na ty svině: čtu totiž Šalamovovy Kolymské povídky, což je úžasná knížka! To je ale duch! Ani ne tak stylem, jako spíš pocitem, který vzbuzuje. Člověk si to přečte a cítí se očištěný, jak jen je to možné?“ – Ještě dřív, v roce 1982, vedl Tarkovskij rozhovor s Glebem Panfilovem, kde se oba o Šalamovových Kolymských povídkách také zmínili: GP: A cožpak neznáte Kolymské povídky Varlama Šalamova? To je také bývalý učitel a velice skromný člověk. AT: Má takové maličké krátké povídky, že? GP: Povídky jsou maličké, ale má jich kolem devíti set… Zcela mě ohromily. Mimochodem, Solženicyn o něm velice vřele píše ve Telátku proti dubu, jako o starším politickém vězni, člověku starší generace, který ještě k tomu mnohem déle seděl… AT: Ano, četl jsem to. GP: Ohromuje mě na něm přímo biblická jednoduchost formy… AT: To je velmi důležité. GP: Vznášeje se „nad“, píše o všem jakoby odcizeně, rozumíš?… V pohledu na tvorbu a umění měli Tarkovskij i Šalamov mnohé společné. Pokud Tarkovskij hovořil o tom, že „umění existuje výhradně proto, aby napravovalo svět“, tak Šalamov ve svých úvahách píše o poezii, která má „udělat človeka lepším, pracovat na tom, aby se aspoň o něco zlepšilo mravní klima ve světě…“ Slovenská čtenářka Nostalghia.cz Anna Hlaváčová zaslala ke zveřejnění zajímavý vlastní text o Varlamu Šalamovovi a jeho umělecké metodě ve vztahu k Tarkovskému. Současně také připojila vlastní překlad textu - manifestu Varlama Šalamova O Próze, který může pozoruhodným způsobem doplňovat, byť v mnohém i opozičně, Tarkovského úvahy o tvorbě a umění shromážděné ve výboru Krása je symbolem pravdy.
„Kolymské poviedky nezabránia tomu, Dvadsať rokov života prežil básnik Varlam Šalamov v sovietskych pracovných táboroch, väčšinu z toho v ľadovom pekle Kolymy. Jeho jazyk je jasný a strohý ako klíma Ďalekého severu. Oko je vycvičené na najmenšie zmeny - na večne zamrznutej zemi je takáto vnímavosť otázkou života a smrti. Šalamov sa zachytáva o detail a od neho odvíja rozprávanie. Alebo rozprávanie ústi do detailu. V poviedke Grafit protestuje proti redukcii človeka na výrobný nástroj na náleziskách Kolymy, kde stalinistický režim dobýjal zlato a brilianty za každú cenu. Preto Šalamov (na rozdiel od jednej zo Soloviovových úvah o kráse, ktorá v diamante vidí svetlom prežiarenú hmotu, „zatiaľ čo náhrdelník z uhlia, ktoré svetlo neprepúšťa, by si nenavliekol ani ten najmenej náročný divoch“) chváli grafit, ktorý má rovnaké zloženie ako diamant. Grafit je uhlík, čo hreje, no možno ním aj písať - vytvoriť niečo vzácnejšie než drahokam. Poviedky Varlama Šalamova, zapísané do skromných zošitov skromnými grafitovými ceruzkami, sú však nielen obsažné, ale aj formálne také brilantné, že ich prirovnávajú k vybrúseným a občas aj zámerne neopracovaným plôškam briliantov. Iní hovoria o mozaike, kde každý kamienok je samostatným umeleckým dielom a zároveň časťou ucelenej kompozície. V každom prípade sú jeho poviedky to najvzácnejšie, čo doteraz ľudstvo z Kolymy dostalo. A pritom svet týchto poviedok je večne sa meniaca plazma a čas len pomáha pochopiť jeho zmysel. Pripomína Tarkovského koncepciu filmu ako sochárstva v čase, kde cieľom je zapečatiť, zachytiť čas. Andrej Tarkovskij, ako potvrdzuje údaj z 13. januára 1986 v jeho Denníku, čítal Kolymské poviedky v poslednom roku života: „ noci mi bolo veľmi zle a potom som nadával na tie svine: čítam totiž Kolymské poviedky Varlama Šalamova. Aká mimoriadna kniha! To je duch! Ani nie tak štýlom, ako skôr pocitom, ktorý vzbudzuje. Človek si to prečíta a cíti sa očistený, ako je to len možné? Kde sa vzal pocit čistoty v takých hrôzach? Šalamov vykresľuje utrpenie tak pravdivo a úplne (to sú jeho jediné zbrane), že trpíme spolu s tým, kto trpí, s tým, kto poznal peklo, a skláňame sa pred ním. Oslavujeme Danteho, pretože bol v pekle, ale to bolo len vymyslené peklo, zatiaľ čo Šalamov poznal to horšie, skutočné.“ Tarkovskij vytváral monumentálne diela ako Andrej Rubľov a jeho filmové sochárstvo je náročné na čas. Hoci Tarkovského a Šalamova spája zmysel pre presný a originálny detail, sotva si možno predstaviť minimalistickejšiu, úspornejšiu formu ako je Šalamovova. Šalamov je predovšetkým majster krátkej prózy. Sám hovorí: „Prozaikom som od desiatich rokov, za básnika sa považujem od štyridsiatky.“ V eseji o próze však nástojí na tom, aby sa jeho krátke prózy čítali ako celok. Pri takomto vnímaní jeho umelecké dielo vyjadruje dobu rovnako monumentálne ako Tarkovského Andrej Rubľov. Nová, neobyčajná forma Kolymských poviedok vytvára možnosť zachytiť výnimočné stavy a okolnosti, v akých sa môžu ocitnúť dejiny i ľudská duša. Utrpenie dalo autorovi skúsenostný náskok v poznaní hraničných situácií, no ako sám zdôrazňuje, autora z neho neurobil sovietsky pracovný tábor - keby to pripustil, pripustil by aj, že tábor bol na niečo dobrý, a to Šalamov kategoricky odmieta - , tábor však určil témy jeho diela, prinútil ho zmeniť pôvodné literárne zámery… Stáročia sa ľudia v rôznych kultúrach modlili, aby boli ušetrení od násilnej, náhlej smrti - s nepripravenou dušou. Atoský starec Silván píše: „ez lásky sa žije ťažko. No kto prebýva v zlobe, zažíva stav smrti, od čoho nás, Bože, uchovaj.“ Nevinne väznení ľudia odsúdení hladovaním na prebývanie v stave zloby - sú najväčším odsúdením Stalinovho režimu. Nikto to neformuloval tak jasne ako Varlam Šalamov v poviedke Sentencia. Čo je to za svet, tá Kolyma, kde sa takto zomiera, kde „či nemajú farbu“, kde detská kresba je sivá? Rusko Šalamova, a predovšetkým jeho Sever - to je akýsi negatív Zlatej legendy. Šalamov po návrate z Kolymy napísal: „ám päťdesiatšesť rokov. Skoro dvadsať rokov som strávil v tábore a vo vyhnanstve. V podstate nie som starý, lebo čas sa zastavil na prahu sveta, kde som strávil dvadsať rokov. Táto podzemná skúsenosť nerozširuje celkovú životnú skúsenosť: tam sú všetky miery, všetky proporcie iné, a poznanie tam získané nijako neslúži životu na slobode. Pocit z detstva sa mi vynára ľahko. A na Kolymu nikdy nezabudnem. No sú to dva celkom iné životy. Tam som vždy verše nepísal. Musel som si vybrať medzi životom a poéziou a rozhodnúť sa (vždy!) pre život.“ Šalamov nepíše dejiny kmeňa, ale dejiny zabudnutého rodu, tej vrstvy a pokolenia ruskej spoločnosti, ktorá bola odsúdená na zánik v táboroch len preto, že si pamätala: „Od prvej chvíle zatknutia som vedel, že nejde o omyl, že moje zatknutie je súčasťou plánovanej deštrukcie celej sociálnej skupiny - všetkých, čo si uchovávali v pamäti to, čo sa z ruských dejín posledných rokov nemalo spomínať. Kolymské poviedky zachytávajú dejiny v príbehoch jednotlivcov, plasticite detailov, a rozprávačovi dávajú miesto v dejinách literatúry, v dejinách duše. Autor odmieta románovú formu, ale dožaduje sa, aby jeho poviedky boli vnímané ako celok. Každá jeho kniha má oporné rozprávania, a záver buď vracia postavu do kruhov pekla, alebo ožaruje dušu okamihom zázraku - vzkriesenia. Poviedky sa nedajú zostaviť chronologicky, ako boli žité, resp. písané. Rozprávač niektorých príbehov by ešte mohol byť jedným človekom, no mnohé poviedky predkladajú skôr rozličné sujetové rozvíjanie predstavy, že ktosi spáli väzňov rozsudok smrti alebo časť spisu s pokynom využívať väzňa len na ťažké práce (poviedky Písmo, Lida). Podobne variácie témy úteku sú premýšľaním o žalárnikových kľúčoch a ceste na slobodu a niekedy prechádzajú až do komplexnej reflexie témy. Portréty ľudí, s ktorými sa zblížil - a z ktorých nie všetci sa vrátili k svojim blízkym -, Šalamov považoval za svoj mravný dlh. Z materiálu nesujetových próz akoby sa odštiepovali sujetové - vidieť to na sérii dokumentárnych portrétov lekárov, ale aj v poviedkach (Neobrátený, Aneurizma aorty, Skúška, Weissmanista). Sujetové prózy sa odvíjajú alebo smerujú k momentu, keď sa v človeku obnaží čosi výnimočné. Variácie na jeden sujet potvrdzujú komplexnosť videnia. Niektoré motívy sa opakujú v rozličných sujetových riešeniach, napríklad zrieknutie sa rodičov deťmi, typická sovietska situácia, prinášalo variantnosť reakcií. Zaujímavé je vnímať aj subtílnejšie návraty motívu (v poviedkach Kačica a Serafim). Esej O próze treba vidieť vo vzťahu ku krátkym prózam ako Snehom, kým Cestička je básnický manifest. Veľkou témou Šalamova je návrat slova (poviedky Sentencia, Vzkriesenie smrekovca, Cherry brandy), vety (Neobrátený) a svetov, ktoré kdesi uchováva pamäť (Skúška). Táto pamäť je čosi posvätné a zázračné - v podmienkach Kolymy má takéto prívlastky svet za horami a moriami - svet, v akom žijeme, neraz bez plného vedomia jeho hodnoty, jeho zázračnosti. Hoci poézia má v samom základe čosi panteistické, v prípade Šalamova ide ešte o niečo iné. V ťažkých podmienkach majú prosté veci nesmiernu hodnotu, odtiaľ výrok: „Dôležitejší ako Goethe je pre mňa neandertálec, totiž mágia slov v plameni hasnúcej pahreby, keď sadá tma.“ Oheň (v poviedke Tesári) a strom získavajú svoju prvotnú posvätnosť. Nielen oheň, ktorý hreje, ale aj oheň, ktorý očisťuje, lebo spaľuje - rozsudok smrti (Písmo) alebo list, ktorým sa dcéra zrieka otca (Apoštol Pavol). Peň je znakom prerušeného vzťahu neba a zeme - na tomto pozadí vnímame zázrak obnovenia ich spojenia „z ducha hudby“ (Sentencia). Je to próza básnika - odtiaľ tendencia k opakovaniu, špirále, inkantácii. Patrím k tým, čo si myslia, že Šalamova treba čítať nahlas, odriekať ako modlitbu, lebo tento básnik - nech by sám seba označoval akokoľvek - je nasledovník ruských bohohľadačov, s vierou v umenie ako nástroj dobra. Básnik sa má „naučiť veršom ovládať svoju dušu, tieňové zóny svojej duše“ a cieľ poézie je „robiť človeka lepším, pracovať na tom, aby sa aspoň o čosi zdvihla mravná klíma vo svete… Pravé umelecké dielo zlepšuje ľudskú podstatu nebadane.“ Šalamov hľadá pravdu s totálnym nasadením. Preto si niektoré jeho formulácie protirečia. V danom momente formuluje s presvedčením, že práve našiel. V tom zmysle treba vnímať i jeho eseje o próze, ktoré predstavujú ďalší dynamický svet a ktorých hodnota sa vyrovná hodnote jeho poviedok. V novom, čo prináša, je veľa pravdivého. Dáva sám seba bez rezerv. A vo svojom bytostnom hľadaní pravdy a zaujatí pre pravdu je pravdivý. Bytostná pravdivosť, pravdivosť osoby. Môže človek spisovateľ ašpirovať na niečo iné? 
Anna A. Hlaváčová [se souhlasem autorky na Nostalghia.cz publikováno 28. června 2006]
|
| * * *
|
|
| 
|
|
|
|
|
| © 2005-2025 Nostalghia.cz © 2005-2025 Petr Gajdošík [Facebook] [Twitter] |