|
Dalibor Kramár Nielen A. Tarkovskému | ||
|
Možno sa to muselo uležať, znovu vyplaviť.
Dostal som sa do Kolína náhodou. Jeden kamarát mi po rozhovore o OBETI povedal: „Nešiel by si na stretnutie tarkologickej spoločnosti?“ V jednu jasnů jarnů sobotu sme v Kolíne. Neskoro, až pred treťou. V Prahe sme sa zdržali. Na výstave Kde domov můj. U invalidného hltača mečov s veľkou plackou S mým hlasem ať KSČ nepočítá. V kníhkupectve kupujúc knihy v Bratislave nevidené. Pri Husovom pomníku sme chvíľu pozorovali církevný zbor a nadšeného opilca žiadajúceho Rolling Stones. Kolín je prázdny a tichý. Vedení časovým rozvrhom stretnutia s prikresleným plánkom a intuíciou sme v úzkej kameňmi dláždenej uličke zastali pred roztvorenými dverami miestnej galérie. „Tady už nejsou. Šli na oběd. O třetí budou v synagoze,“ oznámilo nám pekné dievča ukryté v tieni starej budovy. Prezreli sme si výstavu z grafickej tvorby Jana Jemelku inštalovanů v úzkej miestnosti. „Pokouší se (J. J.) nově ztvárnit staré a stokrát zapomenuté vědomí toho, že pravda je viditelná nikoliv v složitosti, ale v prostotě, ba v nejprostší skutečnosti je téměř očividná,“ informoval text k výstave. „Prosím ťa, kde nájdeme synagógu?“ „Tady v těch zelených vratech.“ Prešli sme cez uličku, vstúpili: hore do schodov ušla sivá mačka, kdesi z pavlače zaštekal pes. Voňala pleseň, vo dvore stála synagóga. Vybité sklá, prach. Vo vnútri sedí při klavíri dlhovlasý muž, fajčí a hrá. „Dobrý den…“ Opäť vonku, máme ešte čas, na obed už nie, ale aspoň sa niečoho napijeme. Keď sme sa vrátili, všade už bolo plno ľudí, niektorí sedeli, väčšina stála. V doprovode klavíra spievala plnoštíhla paní v čiernom. Móžeš pozorovať zelené listy namalované na stenách, ľudí, počůvať a snívať. Po potlesku Brnenské divadlo u stolu číta z Šafaříkových filozofických textov, z nikdy neodvysílanej rozhlasovej hry na starozákonné motívy, poviedku Průkaz totožnosti: V pamäti mi ostal obraz: naklonená veža sa už už zrúti, všetci držia laná, ale len hrstke rozodierajú dlane až do krvi, len hrstka sa snaží zo všetkých sil zabrániť pádu, ostatní s úsmevom na tvárach držia laná voľne v rukách na druhej strane, alebo jimi dokonca poťahujú. Pomaly, v malých skupinkách odchádzame ku kinu Oko. Stará paní nám otvára. Na pulte miesto kabátov leží 140. list Václava Havla z väzenia, ponuky kníh novovzniknutých vydavatelstiev, štvrté číslo časopisu Zrcadlo, ktoré SPAT (Spoločnosť Andreja Tarkovského) začal vydávať dávno pred Echom. Niekoľkí si dali uvariť kávu. Keď už sedíme v hľadisku, chlapec v kraťasoch rózpráva o možnostiach objednať si nedostatkové tituly u neho. Hovorí sa o poslednom čísle Zrcadla. „Ingemar Bergman, pravdepodobne po zhliadnutí filmu Zrkadlo, povedal: Andrej Tarkovskij sa suverénne pohybuje v oblastiach, do ktorých sa ja ešte len usilujem dostať.“ Tma. ZRKADLO začína. Pripravený program druhého stretnutia SPATu končí. Ďakujeme.
časopis Echo č. 4/1990 | |
* * * | ||
| ||
|
| ||
|
© 2002-2020 Nostalghia.cz © 2002-2020 Petr Gajdok [Facebook] [Twitter] |