Slovenská čtenářka Nostalghia.cz Anna Hlaváčová zaslala ke zveřejnění zajímavý vlastní text o Varlamu Šalamovovi a jeho umělecké metodě ve vztahu k Tarkovskému s názvem Čas zapečatený v Kolymských poviedkach. Současně také připojila vlastní překlad textu - manifestu Varlama Šalamova O próze, který může pozoruhodným způsobem doplňovat, byť v mnohém i opozičně, Tarkovského úvahy o tvorbě a umění shromážděné ve výboru Krása je symbolem pravdy. Nostalghia.cz tyto zajímavé úvahy, byť se k Tarkovského dílu přímo nijak nevztahují, velice ráda publikuje a překladatelce jménem všech čtenářů děkuje.

Najlepšia súčasná próza - to je Faulkner. Faulkner však predstavuje zlámaný, explodujúci román, kde len spisovateľská dravosť pomáha doviesť dielo do konca, dostavať svet z črepín.
Román je mŕtvy. A nijaká sila na svete nevzkriesi túto literárnu formu.
Ľudí, ktorí prežili revolúcie, vojny a koncentračné tábory, román nezaujíma.
Vôľa autora zameraná na opísanie vymysleného života, umelé kolízie a konflikty (malá osobná skúsenosť spisovateľa, ktorú v umení nemožno skryť) znervózňujú čitateľa - a hrubý román odkladá.
Potreba spisovateľského umenia zostáva, ale dôvera k beletristike je podrytá.
Aká literárna forma má právo na existenciu? O akú literárnu formu si čitateľ uchováva záujem?
V posledných rokoch významné miesto na celom svete zaujala vedecká fantastika. Úspech vedeckej fantastiky vyvolali fantastické úspechy vedy.
V podstate je však vedecká fantastika len biedna náhrada literatúry, literárny surogát, ktorý neprináša úžitok ani čitateľom, ani spisovateľom. Vedecká fantastika neprináša nijaké poznatky, vydáva nevedomosť za poznanie. Schopní autori diel tohto druhu (Bradbury, Asimov) sa pokúšajú len zúžiť priepasť, ktorá sa otvára medzi životom a literatúrou - nepokúšajú sa preklenúť most.
Aj úspech literárnych životopisov, počnúc Mauroisom a končiac Smädom po živote od Irvinga Stona, svedčí o čitateľskej potrebe niečoho serióznejšieho ako román.
Obrovský záujem o memoárovú literatúru, a to vo svetovom meradle, je volanie čias, znamenie čias. Súčasný človek preveruje seba a svoje skutky nie skutkami Juliana Sorela, Rastignaca či Andreja Bolkonského, ale udalosťami a ľuďmi zo skutočného života - toho, ktorého bol čitateľ sám svedkom a účastníkom.
A pritom: autor, ktorému dôverujú, musí byť, povedané slovami Nielsa Bohra, "nielen svedkom, ale aj účastníkom veľkej drámy života". Niels Bohr vyslovil túto vetu v súvislosti s vedcami, ale vzťahuje sa aj na umelcov.
Dôvera k memoárovej literatúre nemá hraníc. Literatúre tohto druhu je vlastný ten istý "efekt prítomnosti", ktorý je podstatou televízie. Nemôžem sledovať futbalový zápas na zázname, keď už poznám jeho výsledok.
Súčasný čitateľ polemizuje len s dokumentom a presvedčí ho len dokument. Súčasný čitateľ má aj sily, aj poznatky, aj osobnú skúsenosť na takú polemiku. A má dôveru k tejto literárnej forme. Čitateľ necíti, že ho oklamali, ako pri čítaní románu.
Pred očami sa nám mení celá škála požiadaviek na literárne dielo, očakávaní, ktoré umelecká forma, akou je román, nemá síl splniť.
Opis zoširoka, mnohoslovnosť, je nedostatok, ktorý poškodzuje dielo.
Opis zovňajšku človeka sa stáva brzdou pri sledovaní autorského zámeru.
Opis krajiny sa neprijíma vôbec. Čitateľ nemá čas uvažovať o psychologickom význame krajinkárskych odbočiek.
Ak sa opis krajiny prijíma, tak len krajne úsporný. Akýkoľvek detail krajiny sa stáva symbolom, znakom, a len pod touto podmienkou si uchováva význam, životnosť, nevyhnutnosť.
Doktor Živago je posledný ruský román. Doktor Živago je krach klasického románu, krach spisovateľských prikázaní Leva Tolstého. Doktor Živago bol napísaný podľa Tolstého spisovateľského modelu, a vznikol z toho román - monológ, bez "postáv" a ostatných atribútov románu 19. storočia. V Doktorovi Živagovi víťazí Tolstého mravný princíp a prehráva Tolstého umelecká metóda.
Tie symbolistické plášte, do ktorých Pasternak zaodel svojich hrdinov v akomsi návrate k ideám svojej literárnej mladosti, skôr oslabujú, než by umocňovali silu Doktora Živaga, ktorý je, opakujem, román - monológ.
Klásť si otázku o "postave vo vývoji" a podobne je nielen staromódne, lež zbytočné a aj škodlivé. Súčasný čitateľ pochopí z dvoch slov, o čom je reč, nepotrebuje podrobný vonkajší portrét, nepotrebuje klasické rozvíjanie témy a podobne. Keď sa Anny A. Achmatovovej spytovali, čím sa končí jej hra, odvetila: "Súčasné hry sa ničím nekončia" - a to nie je móda, daň modernizmu, jednoducho, čitateľ nepotrebuje autorovo úsilie "zaokrúhliť" sujet podľa vychodených cestičiek, ktoré pozná zo strednej školy.
Ak spisovateľ dosahuje literárny úspech, skutočný úspech, úspech vyplývajúci z podstaty diela a nie z novinovej propagácie - koho zaujíma, či sú v diele "postavy", alebo ich niet, či je v ňom "individualizácia reči postáv", alebo jej niet.
Umenie pozná len jediný druh individualizácie - a tým je svojráznosť podoby autora, svojráznosť jeho umeleckého rukopisu.
Čitateľ hľadá, ako hľadal kedysi, odpovede na "večné" otázky, ale stratil nádej, že ich nájde v beletristike. Čitateľ nechce čítať hlúposti. Potrebuje riešenia životne dôležitých otázok, hľadá odpoveď na otázku zmyslu života, vzťahu umenia a života.
Otázku však nekladie spisovateľom - beletristom, nie Korolenkovi a Tolstému, ako to bolo v 19. storočí, lež hľadá odpoveď v memoárovej literatúre.
Čitateľ prestáva dôverovať umeleckej podrobnosti. Podrobnosť, ktorá neobsahuje symbol, sa v umeleckom tkanive novej prózy javí zbytočná.
Denníky, cestopisy, spomienky, popularizujúca literatúra sa vydávali vždy a vždy mali úspech, ale teraz dosiahol záujem o ne nezvyčajné rozmery. Je to najdôležitejšia časť akéhokoľvek časopisu.
Najlepší príklad je Môj život Charlie Chaplina, dielo z literárneho hľadiska prostredné - ako bestseller číslo jeden predstihuje všetky a všemožné romány.
Taká je dôvera k memoárovej literatúre. Otázka je: musí byť nová próza dokumentom? Alebo môže byť viac než dokument?
Vlastná krv, vlastný osud - to sú požiadavky súčasnej literatúry.
Ak spisovateľ píše krvou, nepotrebuje zbierať materiál, navštevovať Butyrskú väznicu alebo tranzitky transportov, nepotrebuje tvorivé služobné cesty do akejsi Tambovskej oblasti. Sám princíp prípravnej práce sa pominul, zamietol, hľadajú sa nielen iné aspekty zobrazovania, ale aj iné cesty poznávania a poznania.
Celé "peklo" a "nebo" sú v duši spisovateľa a spolu s rozsiahlou životnou skúsenosťou mu dávajú nielen mravnú prevahu, nielen právo písať, ale aj právo súdiť.
Som hlboko presvedčený, že memoárová próza Nadeždy Jakovlevny Mandeľštamovej sa stane významným javom ruskej literatúry nielen preto, že je to pamätník veku, že je to vášnivé odsúdenie veku - vlkolaka: nielen preto, že v tomto rukopise čitateľ nájde odpoveď na množstvo otázok, týkajúcich sa ruskej spoločnosti, nielen preto, že memoáre - to sú osudy ruskej inteligencie. Nielen preto, že sa v nich brilantným spôsobom odkrývajú otázky psychológie tvorby. Nielen preto, že sú v nich vyložené tvorivé princípy Osipa E. Mandeľštama a rozpovedaný jeho osud. Je jasné, že ktorákoľvek strana memoárov vzbudí nesmierny záujem celého sveta, celého čítajúceho Ruska. Rukopis Nadeždy Mandeľštamovej má však ešte jednu veľmi dôležitú vlastnosť- je to nová forma memoárov, veľmi obsažná, veľmi priliehavá.
Chronológia života Osipa J. Mandeľštama sa strieda s obrazmi všednosti, portrétmi ľudí, filozofickými odbočkami, s pozorovaniami, týkajúcimi sa psychológie tvorby. Aj z tejto stránky sú spomienky N. J. Mandeľštamovej pozoruhodné. Do dejín ruskej inteligencie, do dejín ruskej literatúry vstupuje nová veľká postava.
Veľkí ruskí spisovatelia dávno cítili ono lživé postavenie románovej literárnej formy ako vlastnú ujmu. Čechovove pokusy napísať román zostali neplodné. Nudný príbeh, Rozprávanie neznámeho človeka, Môj život, Čierny mních - to všetko sú neúspešné pokusy napísať román.
Čechov neveril v možnosť románu, ako románopisec nedosiahol neúspech. Prečo? Rokmi sa v ňom zakorenil zvyk písať poviedku za poviedkou, držať v hlave len jednu tému, jeden sujet. Len čo dokončil jednu poviedku, už sa aj púšťal do druhej bez toho, aby si ju vopred dôkladnejšie premyslel. Tento spôsob nie je vhodný pri práci na románe. Hovorí sa, že Čechov v sebe nenašiel síl "vzopnúť sa k románu", držal sa príliš "pri zemi".

Próza Kolymských poviedok nemá nič spoločné s reportážou. Reportážne úseky ju prestupujú pre "väčšiu slávu" dokumentu, ale len tu a tam, vždy s datovaním, premyslene. Živý život sa na papier dostáva celkom iným spôsobom ako v reportáži. V Kolymských poviedkach chýbajú opisy, chýbajú číselné údaje a z nich vyplývajúce závery, publicistika. Podstata Kolymských poviedok je v zobrazení nových psychologických zákonitostí, v umeleckom skúmaní strašnej témy, vzdialenom informatívnej intonácii a hromadeniu faktov. Hoci, pravdaže, nijaký fakt Kolymských poviedok nemožno dementovať.
Kolymským poviedkam je vlastné aj to, že ukazujú nové psychologické zákonitosti, nové v správaní človeka, ktorého stiahli na úroveň zvieraťa - hoci, treba povedať, že zvieratá sú vytvorené z jemnejšej látky a nijaké zviera by nevydržalo utrpenie, aké znesie človek. Ide o nové v správaní človeka, nové - bez ohľadu na rozsiahlu literatúru o väznicach a väznení.
Tie zmeny psychiky sú nezvratné ako omrzliny. Pamäť špeje ako omrznutá ruka pri prvom závane chladného vetra. Niet ľudí, ktorí by po návrate z väzenia prežili čo len deň bez toho, aby si nespomenuli na tábor, na ponižujúcu a smrtonosnú táborovú prácu.
Autor Kolymských poviedok považuje tábor za negatívnu ľudskú skúsenosť - od prvej do poslednej hodiny. Človek by ho nemal poznať, ba ani o ňom počuť. Nijaký človek sa po návrate z tábora nestane lepší ani silnejší. Tábor je negatívna skúsenosť, negatívna škola, vnútorný rozpad pre všetkých - náčelníkov a väzňov, eskortu a divákov, okoloidúcich a čitateľov beletristiky.
V Kolymských poviedkach vystupujú ľudia bez životopisov, bez minulosti a budúcnosti. Podobá sa ich prežívanie prítomnosti ľudskému, alebo skôr animálnemu?
V Kolymských poviedkach niet ničoho, čo by nebolo prekonaním zla, víťazstvom dobra - ak sa na problematiku dívame v širšej perspektíve, v perspektíve umenia.
Keby som mal iný zámer, našiel by som celkom iný tón, iné farby, hoci by som zostal verný rovnakému umeleckému princípu.
Kolymské poviedky - to je osud mučeníkov, ktorí neboli, nevedeli a nestali sa hrdinami.
Dokumenty tohto druhu sú mimoriadne potrebné. Veď v každej rodine, v meste aj na dedine, v radoch inteligencie, robotníkov a roľníkov, boli ľudia, príbuzní alebo známi, ktorí zahynuli vo väzení. Ruský čitateľ - a nielen ruský - od nás očakáva odpoveď.
Je potrebné a možné napísať poviedku, neoddeliteľnú od dokumentu. Ibaže autor musí materiál preskúmať na vlastnej koži - nielen rozumom, nielen srdcom, ale každým pórom kože a každým nervom.
V mozgu dávno leží záver, nejaký úsudok o tej či onej stránke ľudského života, ľudskej psychiky. Tento záver stál mnoho krvi a chráni sa ako to najvážnejšie v živote.
Nastupuje moment, keď človeka zachváti nepotlačiteľný pocit dostať ten záver na povrch, dať mu živý život. Spútaná túžba, ktorej sa nemožno striasť, naberá charakter vôľového úsilia - o ničom inom ani nerozmýšľaš. A keď zakúšaš, že cítiš znova s tou silou ako vtedy, keď si sa v živom živote stretal s udalosťami, ľuďmi, ideami (možno tá sila je aj iná, má iné rozmery, ale to teraz nie je podstatné), keď v žilách znova tečie horúca krv...
Vtedy začínaš hľadať sujet. Je to veľmi jednoduché. V živote je toľko stretnutí, toľko ich uchováva pamäť, že nájsť nevyhnutné je ľahko. Treba to zapísať - pritom je podstatné zachovať prvotnosť, nepokaziť text opravou. Zákon, ktorý platí pre poéziu - že prvý variant je vždy ten najúprimnejší, zostáva v platnosti i tu.
Sujetová ukončenosť. Život je nekonečne sujetový - podobne ako história, mytológia: v živote sa môžeme stretnúť s ktoroukoľvek rozprávkou, s ktorýmkoľvek mýtom.
Pre Kolymské poviedky nie je dôležité, či sú sujetové, alebo nie. V knihe stoja vedľa seba sujetové i nesujetové, a nikto nemôže povedať, že tie druhé - menej sujetové - sú menej závažné.
Je potrebné a možné napísať poviedku, neoddeliteľnú od dokumentu, od memoárov.
A vo vyššom, v závažnejšom význame je každá poviedka vždy dokumentom - dokumentom o autorovi - a táto vlastnosť núti vidieť v Kolymských poviedkach víťazstvo dobra, a nie zla.
Prechod od prvej osoby k tretej, vstup dokumentu, používanie raz skutočných, raz vymyslených mien, okoloidúca postava - to všetko sú prostriedky, podriadené jedinému cieľu.
Všetky poviedky majú rovnaké hudobné ladenie, vlastné autorovi. Podstatné mená - synonymá, ako aj slovesá - synonymá majú umocňovať zamýšľaný dojem. Kompozíciu zbierky autor premyslel. Autor odmieta krátke vety ako literátčinu, odmieta Flaubertovu fyziologickú mieru - "frázu diktuje ľudský dych". Odmieta tolstojovské "čo" a "ktorý", hemingwayovské postupy prerývaného dialógu, spojeného s vetou, smerujúcou k mravoučnosti, k pedagogickému príkladu.
Autor chcel zachytiť len živý život.
Aké vlastnosti majú mať memoáre okrem hodnovernosti…? A čo je historická presnosť...?
V redakcii istého moskovského časopisu sa odohral rozhovor na tému jednej z Kolymských poviedok.
- Čítali ste Cherry brandy na univerzite?
- Áno, čítal.
- A bola tam aj Nadežda Jakovlevna?
- Aj Nadežda Jakovlevna tam bola.
- Takže vaša legenda o smrti Mandeľštama sa kanonizuje?
Odpovedám:
- V poviedke Cherry brandy je menej historických podrobností ako v Borisovi Godunovovi.
Pozrite sa:
1. V Cherry brandy sa opisuje tá istá tranzitka vo Vladivostoku, v ktorej zomrel Mandeľštam a ktorú autor poviedky zažil rok predtým.
2. Ďalej poviedka obsahuje takmer klinický opis smrti na alimentárnu dystrofiu alebo, jednoducho povedané, smrť hladom. Takú smrť hladom, akou zomrel Mandeľštam. Smrť na alimentárnu dystrofiu má jednu osobitosť: Život sa do človeka raz vracia, raz ho opúšťa, aj päť dní nevieš, či človek zomrel, alebo nie. A dalo by sa ho ešte zachrániť, vrátiť na svet.
3. Je tu opísaná smrť človeka. Vari to samo osebe nestačí?
4. Je tu opísaná smrť básnika. Autor sa pokúšal predstaviť si pomocou osobnej skúsenosti, na čo mohol myslieť a čo cítiť zomierajúci Mandeľštam - tú veľkú rovnosť prídelu chleba a vysokej poézie, veľkú ľahostajnosť a pokoj, aký prináša smrť hladom, odlišná od všetkých druhov smrtí, či už "chirurgických", alebo "infekčných".
Vari je to málo na "kanonizáciu"?
Vari nemám morálne právo napísať o smrti Mandeľštama? Veď je to moja povinnosť. Kto by mohol a prečo zavrhnúť poviedku, ako je Cherry brandy? Kto si trúfne označiť túto poviedku za legendu?
- Kedy bola tá poviedka napísaná?
- Poviedku som napísal hneď po návrate z Kolymy v Rešetnikove v Kalininskej oblasti, kde som písal vo dne v noci v úsilí upevniť to najvážnejšie, zanechať svedectvo, postaviť kríž na mohyle, nedopustiť, aby zostalo skryté meno, drahé mi po celý život, osláviť, vyzdvihnúť tú smrť, ktorú nemožno odpustiť a zabudnúť.
No keď som sa vrátil do Moskvy, videl som, že verše Mandeľštama majú v každom dome. Obišlo sa to aj bezo mňa. Keby som bol o tom vedel, možno by som to napísal inak.
Súčasnú novú prózu môžu tvoriť len ľudia, ktorí dokonale poznajú svoju látku, pre ktorých osvojenie látky a jej umelecké stvárnenie nepredstavuje čisto literárnu úlohu, ale povinnosť, mravný imperatív.
Tak ako Saint-Exupéry objavil pre ľudí vzduch - z ktorejkoľvek končiny života prídu ľudia, ktorí môžu porozprávať o známom, prežitom, a nielen o videnom a počutom.
Jestvuje názor, že spisovateľ nemá svoju látku poznať pridobre a priveľmi zblízka. Že spisovateľ má rozprávať rečou čitateľov, ktorých menom prišiel preskúmať svoju látku. Že chápanie toho, čo vidí, sa nemá priveľmi vzďaľovať od mravného kódexu a obzoru čitateľov.
Orfeus zostupujúci do Hádu, a nie Plutón, vystupujúci z Hádu.
Podľa tohto názoru ak bude spisovateľ pridobre poznať svoju látku, prejde na stranu látky. Zmenia sa hodnotenia, pomiešajú rozmery a spisovateľ bude merať život inými mierami - takými, ktorým čitateľ nerozumie, ľakajú ho a znepokojujú. Nevyhnutne sa stratí spojenie medzi spisovateľom a čitateľom.
Podľa tohto názoru je spisovateľ vždy tak trošku turista, trošku cudzinec, literát a majster azda aj o trošku viac než treba.
Príkladom takého spisovateľa - turistu je Hemingway, koľkokoľvek by v Madride bojoval. Dá sa bojovať a žiť aktívnym životom, a pritom byť "vonku" - jedno, či "nad" alebo "vedľa".
Nová próza tento princíp odmieta. Spisovateľ nie je pozorovateľ, nie je divák, ale účastník drámy života, účastník nie v podobe spisovateľa, v úlohe spisovateľa.
Plutón, vystupujúci z Hádu, a nie Orfeus, zostupujúci do Hádu.
Pretrpené vlastnou krvou vstupuje na papier ako dokument duše, premenený a osvietený ohňom talentu.
Spisovateľ sa stáva sudcom čias, nie posluhovačom kohosi. Iba hlboké poznanie, víťazstvo v samých hĺbkach živého života mu dáva právo a silu písať. Ba našepkáva aj metódu.
Ako autori memoárov, ani autori novej prózy sa nemajú stavať nad ostatných, robiť sa najmúdrejší, nárokovať si právo súdiť.
Naopak, spisovateľ, autor, rozprávač musí stáť nižšie ako ostatní, musí byť menší ako ostatní. Len na tom sa zakladá úspech a dôvera. To je mravná aj umelecká požiadavka novej prózy.
Spisovateľ musí pamätať, že na svete je tisíc právd.
Ako dosiahne výsledok?
Predovšetkým závažnosťou životne dôležitej témy. Takou témou môže byť smrť, zahynutie, vražda, Golgota... Treba o tom rozprávať priamo, bez deklamácie.
Krátkosťou, prostotou, odseknutím všetkého, čo by sa dalo nazvať "literatúrou".
Próza musí byť prostá a jasná. Veľký významový, no najmä veľký pocitový náklad nepripustí táranie, banalitu, hrkálku. Treba vzkriesiť pocit. Pocit treba prinavrátiť, a tak zvíťaziť nad tokom času, zmenou hodnotení. Len pod touto podmienkou možno vzkriesiť život.
Próza má byť prostým a jasným predostretím životne závažného. Do poviedky musia vojsť, byť zasadené detaily - neobyčajné nové podrobnosti, opisy po novom. Prirodzene, novosť, vernosť, presnosť týchto podrobností núti uveriť aj všetkému ostatnému v poviedke - nie ako informácii, ale ako odkrytej rane srdca. Úloha podrobností v novej próze je však oveľa väčšia. Tu ide vždy o detail - symbol, detail - znak, ktorý prenáša celé rozprávanie na inú úroveň, tvorí "podtext", podriadený autorskému zámeru, dôležitý prvok umeleckého riešenia, umeleckej metódy.
Kolymské poviedky vďačia za jeden závažný rozmer maliarom. Gauguin v Noa-Noa píše: "Ak sa vám strom javí zelený, berte farbu a maľujte." Nepomýlite sa. Našli ste. Rozhodli ste. Ide o čistotu tónu. Vo vzťahu k próze sa táto otázka rieši odstránením všetkého zbytočného nielen v opisoch (modré kladivo a pod.), ale aj v odmietnutí všetkej vaty "poltónov" v zobrazení psychológie. Nielen v strohosti a jedinečnosti prídavných mien, lež v samej kompozícii poviedky som mnohé obetoval tejto čistote tónov. Každé iné riešenie vzďaľuje od životnej pravdy.
Kolymské poviedky sú pokusom zadať a riešiť určité závažné mravné otázky doby, otázky, ktoré jednoducho nemožno vyriešiť pri spracúvaní inej látky.
Otázka stretnutia človeka a sveta, zápas človeka so štátnou mašinériou, pravda tohto zápasu, zápas o seba, vo vnútri seba - i mimo seba. Možno aktívne pôsobiť na svoj osud, omáľaný v zuboch štátnej mašinérie, v zuboch zla? Iluzórnosť a tiaž nádeje. Možnosť oprieť sa o iné sily ako nádej.
Autor narúša hranice medzi formou a obsahom, či, lepšie povedané, nevidí medzi nimi rozdiel. Autorovi sa zdá, že závažnosť témy sama diktuje určité umelecké princípy. Pri téme Kolymských poviedok nemôžu byť východiskom bežné poviedkové postupy. Namiesto memoárov Kolymské poviedky predkladajú novú prózu, prózu živého života, ktorá transformuje zároveň skutočnosť aj dokument.
Takzvaná táborová téma je veľmi obsiahla, unesie sto takých spisovateľov ako Solženicyn, päť takých spisovateľov ako Lev Tolstoj. A nikomu nebude tesno.
Autor Kolymských poviedok sa usiluje dokázať, že pre spisovateľa je najdôležitejšie uchovať si živú dušu.
Kompozičná celistvosť je nemalou kvalitou Kolymských poviedok. V tejto zbierke možno zameniť a premiestniť len niektoré poviedky, no hlavné, oporné musia ostať na svojich miestach. Každý, kto čítal Kolymské poviedky ako celú knihu, a nie po jednotlivých poviedkach, mal väčší, silnejší dojem. Hovoria to všetci čitatelia. Vysvetliť to možno nenáhodnou kompozíciou knihy.
Autor si myslí, že všetky poviedky v Kolymských poviedkach sú na svojom mieste. Týfusová karanténa završuje opis kruhov pekla, v jej záverečnom obraze auto vyhadzuje ľudí do nových utrpení, na nový transport (transport!) - to je poviedka, ktorou sa kniha nemôže začínať.
Do celku je zahrnutý v podstate publicistický Červený kríž, pretože svet kriminálnikov má v tábore veľký význam - a ten, kto to nepochopil, nepochopil nič ani v tábore, ani v súčasnej spoločnosti.
Kolymské poviedky zobrazujú nové psychologické zákonitosti v správaní človeka, ľudí v nových podmienkach. Ostanú v nich ľuďmi? Kde je hranica medzi človekom a zvieraťom? Vercorsova rozprávočka Odprírodnené zvieratá alebo Wellsov Ostrov doktora Moreau s jeho geniálnym "čítačom zákona" - to všetko je len tušenie, len zábava v porovnaní so strašnou tvárou živého života.
Tieto zákonitosti sú nové - nové bez ohľadu na rozsiahlu literatúru o väzniciach a väznených. A tým sa ešte raz dokazuje sila novej prózy, ako i jej nevyhnutnosť. Prekonať dokument - to je záležitosť talentu, pravdaže, ale nároky na talent, a predovšetkým z mravnej stránky, sú pri táborovej téme veľmi vysoké.
Tieto psychologické zákonitosti sú nezvratné ako omrzliny tretieho a štvrtého stupňa. Autor považuje tábor za negatívnu skúsenosť človeka - negatívnu od prvej do poslednej hodiny - a ľutuje, že je prinútený vynakladať vlastné sily práve na zápas s touto látkou.
Autor sa tisíc ráz, milión ráz spytoval bývalých väzňov, či bol v ich živote čo len deň, keď si nespomenuli na tábor. Odpoveď bola vždy tá istá - nie, taký deň v ich živote nebol.
Dokonca aj ľudia s vysokou duševnou kultúrou, ktorí boli v tábore - ak neboli zničení a náhodou prežili - stavali bariéru zo žartu a anekdoty, a tak sa usilovali chrániť vlastnú dušu a rozum. No aj ich tábor oklamal. Urobil ich kazateľmi principiálnej bezzásadovosti, ich mimoriadna kultúra poznania sa im stala predmetom domácich rozumových rozptýlení, gymnastikou rozumu.
Analýza Kolymských poviedok spočíva práve v neprítomnosti analýzy. Ľudia do nich vošli bez životopisov, bez minulého a budúceho, vošli v prítomnom okamihu - animálnom či ľudskom? A na koho sa látka lepšie hodí: na ľudí alebo na zvieratá?
Kolymské poviedky - to je osud mučeníkov, ktorí neboli a nestali sa hrdinami.
V Kolymských poviedkach - ako sa zdá autorovi - niet ničoho, čo by nebolo prekonaním zla, víťazstvom dobra.
Keby som bol chcel iné - našiel by som celkom iný tón, iné farby, uplatňujúc rovnaký umelecký princíp.
Vlastná krv - to je cement viet Kolymských poviedok. Akákoľvek otázka, akú kladie život, je namieste - nielenže sú mnohé také otázky nezodpovedané, lež nie sú ani len správne položené. Pamäť uchovala tisíce sujetových variantov odpovede - zostáva mi len vybrať si z nich a dať na papier ten vhodný. Nie preto, aby som čosi opisoval, ale preto, aby som odpovedal. Nemám čas opisovať.
V Kolymských poviedkach niet "literárnych" odsekov a fráz.
A ešte: život si dosiaľ uchováva situácie rozprávok, eposov, legiend, mytológie, náboženstiev, umeleckých diel (čo veľmi trápilo Oscara Wilda).
Autor dúfa, že pri čítaní tridsiatich troch poviedok zbierky nik nezapochybuje, že je to - pravda živého života.
Striedanie, premena sa dosahuje nielen vsunutím dokumentov. Injektor nie je len krajinkárska vsuvka typu Kosodreviny. Nie je krajinkárska, lebo nijakej krajinkárskej lyriky v podstate niet - je len rozhovor autora so svojimi čitateľmi.
Kosodrevina je potrebná nie ako informácia o krajine, ale ako duševný stav, nevyhnutný na boj v Šokovej terapii, Sprisahaní právnikov a Týfusovej karanténe.
Je to - druh krajinkárskej vsuvky.
Všetky opakovania, všetky prerieknutia, pri ktorých ma pristihli čitatelia - sú nenáhodné, nie z nepozornosti, nie z náhlivosti...
Hovorí sa, že oznam je ľahšie si zapamätať, ak je v ňom pravopisná chyba. A nielen to vynahrádza nepozornosť.
Sama autenticita, prvotnosť potrebuje kazy tohto druhu.
Sternova Sentimentálna cesta je prerušená v polovici vety a všetci to schvaľujú.
Prečo v poviedke Ako sa to začalo všetci čitatelia dopisujú, opravujú mojou rukou nedopísanú vetu: "Na jeseň sme ešte praco..."?
A ako sa biť za štýl a autorské právo?
Užívanie slovesných synoným a synoným podstatných mien slúži tomu istému dvojitému cieľu - podčiarkuje hlavné a vytvára muzikálnosť, zvukovú oporu, intonáciu.
Keď rečník prednáša reč - v mozgu sa tvorí nová veta, zatiaľ čo na jazyk prichádzajú synonymá.
Uchovať prvý variant je nesmierne dôležité. Oprava je nemysliteľná. Je lepšie vyčkať ďalšie vzopätie citu a napísať poviedku znova so všetkými právami prvého variantu.
Každý, kto píše verše, vie, že prvý variant je najúprimnejší, najbezprostrednejší, podriadený úsiliu rýchlo vysloviť najhlavnejšie. Nasledujúca úprava - oprava (v rozličných významoch) - je kontrolou, násilím mysle nad citom, zamiešaním sa rozumu. U každého z veľkých ruských básnikov môžem v dvanásť- až šestnásťveršovej básni určiť, ktorú strofu napísal ako prvú. Bezchybne som vždy uhádol, čo bolo hlavné pre Puškina, pre Lermontova.
Nuž a pre túto prózu, ktorú podmienečne nazývam "novou", je nesmierne dôležité, aby sa vydaril prvý variant. (...)
Povedia - to všetko nie je nevyhnutné pre inšpiráciu a osvietenie.
Autor však odpovedá: Osvietenie prichádza len po nepretržitom očakávaní, pracovnom vypätí, hľadaní, volaní.
Boh stojí vždy na strane veľkých bataliónov. Podľa Napoleona. Tieto veľké batalióny poézie sa hotovia a mašírujú, učia sa strieľať v úkryte, v hlbine.
Umelec pracuje ustavične, látka sa prepracúva stále, nepretržite. Osvietenie je výsledok nepretržitej práce.
Pravdaže, umenie má tajomstvá. To sú - tajomstvá talentu. Nie viac a nie menej.
Oprava, úprava každej mojej poviedky je veľmi ťažká, lebo má osobité úlohy, štýlové.
Čosi opravíš - a naruší sa sila autenticity, prvotnosti. Tak to bolo s poviedkou Sprisahanie právnikov - zhoršenie kvality bolo zrejmé na prvý pohľad.
Je to pravda, že nová próza sa opiera o novú látku a jej sila spočíva v tejto látke?
Pravdaže, v Kolymských poviedkach niet banalít. Autor si myslí, a možno sa mýli, že to nie je len v látke, dokonca ani nie natoľko v látke...
Autor má poviedku Kríž - podstatou a kompozičnou zovretosťou je to jedna z najlepších, princípy novej prózy sú tu zachované a poviedka sa vydarila - zdá sa mi.
Prečo táborová téma? Táborová téma široko traktovaná, jej principiálne chápanie - to je hlavná, podstatná úloha našich dní. Vari likvidácia človeka s pomocou vlády nie je hlavnou otázkou našej doby, našej morálky, vstupujúcou do psychológie každej rodiny? Táto otázka je oveľa závažnejšia ako téma vojny. Vojna tu v určitom zmysle zohráva úlohu psychologickej kamufláže (dejiny učia, že v čase vojny sa tyran zbližuje s ľudom). Za štatistikou vojny, štatistikou každého druhu sa usilujú skryť "táborovú tému".
Keď sa ma spytujú, čo píšem, odpovedám: nepíšem spomienky. V Kolymských poviedkach niet nijakých spomienok. Nepíšem ani poviedky - presnejšie, usilujem sa napísať nie poviedku, ale niečo, čo nebude literatúrou. Nie prózu dokumentu, lež prózu vystrádanú ako dokument.

(text datovaný r. 1965,
podle ruského originálu Sobranych spisov V. Šalamova
slovenské vydání Kolymské poviedky, Ikar, Bratislava, 2006
z ruštiny preložila Anna A. Hlaváčová)